Dá sa to i zdravšie: pestujte prírodný nekalorický „cukor“
Namiesto umelých sladidiel si vypestujte prírodný nekalorický „cukor“, ktorý je veľmi sladký, ale s pravou sacharózou nemá nič spoločné. Rastliny, ktoré toto sladidlo obsahujú, stéviu sladkú alebo lípiu sladkú, možno jednoducho vypestovať. Ako zaujímavosť a obohatenie jedálnička ju ocenia všetci, i diabetici. Z prírodných sladidiel je u nás známejšia stévia, jej pestovanie sa ale nedarí každému. Podobná jej je lípia sladká, ktorá znesie prostredie našich bytov oveľa lepšie a vytvára pekné previsy.
Lípia sladká
Phylu dulcis do svojho jedálnička zaraďovali už Aztékovia a v oblasti Strednej Ameriky a Karibiku je v obľube dodnes. Získala prezývku "aztécky cukor" (vďaka svojmu pôvodu), jej účel ale nesúvisel ani tak so sladením jedla, ale skôr s liečbou kašľa, nachladenia, astmy a kolík. Je pre ňu totiž typická nielen sladká chuť, ale tiež silná vôňa gáfru, ktorá sa podobá našej mäte priepornej a rovnako sa aj užíva.
Ak chcete lípiu pestovať ako sladidlo, jej aróma by vám mohla prekážať, preto je lepšie vyhľadať hneď vyšľachtenú odrodu Colada. Rozsiahlymi vedeckými testami však lípia zatiaľ neprešla. Tak či tak jestvuje predpoklad, že sa s ňou dá bezpečne zaobchádzať ako s každou inou bylinkou – keď ju použijete v malom množstve ako dochucovadlo, nemôžete sa predávkovať.
Lístky sú najsladšie, sladia sa nimi pokrmy či nápoje, a to v čerstvej i v sušenej forme. Výhodou je však jej ľahké pestovanie. Lípiu možno pestovať celoročne v interiéri, aj keď cez leto uvíta letnenie na čerstvom vzduchu.
Potrebuje slnko, pozor však na priame žiarenie, ktoré by jej mohlo spáliť listy. Pestuje sa najlepšie v závesnej nádobe, pretože tvorí previsy, ktoré môžu byť až meter dlhé. Substrát sa odporúča hlinito-piesčitý, priepustný, potrpí si na dostatok vlahy, ale neznesie premokrenie. Nepoužívame hnojivá na báze dusíka, to by rastlinu pripravilo o sladkú chuť.
Stévia sladká
Stevia rebaudiana nazývaná tiež stévia cukrová, sladká tráva, medové lístky je bielo kvitnúca svetlomilná tropická rastlina z čeľade astrovitej. Vo vyššej koncentrácii môže mať skôr príchuť sladkého drievka.
Stévia je ako sladidlo na rozdiel od cukru takmer nekalorická, neprispieva k tvorbe zubného kazu a je vhodná i pre diabetikov. Medzi prvými využívali rastlinu kmene známe ako Guaraní v Paraguaji a Brazílii, sladili si ňou mate a používali ju aj v prírodnej medicíne (na pálenie záhy, cukrovku, aj ako ústnu vodu).
Na pestovanie stévie je dôležitá kvalitne pripravená pôda - optimálna je piesčitá s dostatočným množstvom rašeliny. Stéviu je lepšie najprv zasadiť, predpestovať a až potom presadiť na stále stanovisko. Ide o rastlinu so svetloklíčivými semenami, je treba ju teda dať na povrch pôdy a nechať vyklíčiť, nesmie sa prihŕňať zeminou.
Samotné klíčenie stévie by malo prebiehať v rozmedzí teplôt od 24 do 26 stupňov Celzia. Rastlina nesmie byť v žiadnom prípade vystavená dlhodobo nízkym teplotám. Odolnosť je dnes u mnohých kultivarov o niečo vyššia, ale i tak je treba na vonkajšiu teplotu dať pozor - pri teplote nižšej ako 5°C určite stévia zvädne. Zberáme ju tak, že rastlinu zostrihneme zhruba 10 až 12 centimetrov nad zemou.
